Hiram Bingham
Ruiny Machu Picchu oficiálne objavil profesor univerzity Yale, politik a cestovatel Hiram Bingham. Stalo sa tak 24.07.1911 v sprievode Melchora Arteagy. O existencii tohto zabudnutého sídla s veľkou pravdepodobnosťou dovtedy vedelo niekoľko pastierov z okolitých údolí. Potomkovia miestnych misionárov Thomasa Paynea a Stuarta McNairna, tvrdia že ruiny navštívili už v roku 1906. To však nevedeli dokázať, tak sa prvenstvo dodnes pripisuje Hiramovi Binghamovi, ktorý tu potom v rokoch 1912 a 1915 viedol archeologické vykopávky s podporou National Geographic a univerzity Yale.

Luxusný vlak Hiram Bingham
Dostať sa na Machu Picchu sa dá v princípe dvoma spôsobmi. Prejsť pešo turistickú trasu Inca Trail, alebo vlakom. Peruánska železničná spoločnosť prevádzkuje na trase Cuzco – Machu Picchu – Cuzco, tri typy vlakov. Expedition a Vistadome sú klasické vlaky s mnohými vozňami. Niektoré vozne majú presklené strechy. Cena lístkov sa pohybuje v závislosti od triedy, miestenky, dátumu etc. v rozmedzí od 200 do 250 dolárov za spiatočný lístok. Tretí, luxusne vybavený vlak je pomenovaný po objaviteľovi Machu Picchu - Hiram Bingham. Tento vlak má len tri vozne. Prvý vozeň je kuchyňa a zázemie personálu, v druhom vozni cestuje striktne obmedzený počet cestujúcich, a tretí vozeň slúži ako bar a spoločenská miestnosť. Tento vlak na rozdiel od predchádzajúcich chodí len raz denne a v cene lístku je zahrnutý obed, večera a odvoz autobusom zo stanice na Machu Picchu a späť. Spiatočný lístok na tento vlak vás vyjde okolo 850 USD.

Z Cuzca na Machu Picchu
Ak počas svojich ciest mám možnosť vybrať si dopravný prostriedok, najradšej mám vlak. Pokladám ho za absolútny luxus. Cestujúci si len sedí, kochá sa krajinou a cesta plynie. V pohodlí si môže dať kávu, prípadne nejaké jedlo, prečítať noviny, alebo knihu. Keď som zistil, že Hiram Bingham skĺbuje v sebe okrem veľkého komfortu a gastronomického zážitku ešte jednu vec, ktorú neskôr popíšem, neváhal som a aj napriek pomerne vysokej cene som si miesto rezervoval. Vlak odchádzal zo stanice Poroy. Nadštandard sa prejavoval hneď od začiatku. Vlak Hiram Bingham odchádza ako posledný s pomedzi všetkých vlakov, ktoré v ten daný deň mieria k Machu Picchu. Po odchode posledného štandardného vlaku sa stanica začne meniť. Pribudne stôl s občerstvením, kapela a tanečníčky v krojoch. Po vstupu do staničnej haly a prezentácie lístku dostávam pohárik šumivého vína a osobne ma víta zástupca železničnej spoločnosti, ktorý ma odprevadí na moje miesto vo vlaku a popraje šťastnú cestu. Interiér vlaku vyzerá ako z filmu s Herculom Poirotom. Ostáva mi len veriť, že to neskončí vraždou. Kulisy sú na to ako stvorené. Medzitým na peróne hrá živá kapela a tancujú sa tradičné peruánske tance. Vlak sa pomaly pohne a ja s mojim spolucestujúcim kamarátom Braňom Mišíkom, prechádzam do baru, kde si dávame prvú rundu alkoholických nápojov. Je síce niečo po desiatej hodine, ale veď čo, však sme na dovolenke?! Cesta plynie pomaly, vlak sa vlní medzi obrobenými políčkami. Po chvíli nás čašník vyzve, aby sme sa pomaly presunuli na naše miesto, bude sa podávať obed. Fajn, celkom sme vyhladli. Keď si pýtam účet, barman sa len usmeje: „Máte to v cene“. Začína sa mi to páčiť! Po usadnutí za stôl si objednávam peruánske biele víno. Bude sa mi hodiť k predjedlu. Pstruh z Wayllabamby s Konským bôbom, na podstielke z Andskej mäty. Nechcem polemizovať s kuchárom, ale mne tento pstruh chutí ako losos. Nič to na tom, ale chutí dobre. Je síce zaúdený trochu viac, ale stále v norme. Omáčka z Konského bôbu a Andská mäta je dobrá a vyvážená kombinácia. K hlavnému jedlu si objednávam pohárik červeného peruánskeho vína. Čo sa týka peruánskeho vína, zatiaľ som pil len akceptovateľné, ale žiadne dobré. Neprekvapuje ma to, viem že víno nie je silná stránka tejto krajiny. Dostávame hlavné jedlo nášho obedového menu. Jahňacie závitky z údolia s jarnou zeleninkou, omáčkou z čiernej bazy a opekanými zemiakmi. Mäso je primerane ochutené aj dopečené. Spôsob podávania s čiernou bazou je originálny a vkusný. Môže byť. Dezert z 55% kakaa, podávaný s ananásom a levandulou, bol len o niečo väčší ako jednohubka. Vizuálne a chuťovo priemerný. Po obede sme si dali ešte kávu a dorazili sme na stanicu pod Machu Picchu. Autobus nás vyviezol tesne ku vchodu do areálu. Po chvíli chôdze sme už boli na posvätnej hore, na ktorej sa pred stáročiami Inkovia cítili bližšie svojmu božstvu – slnku.

Z Machu Picchu späť do Cuzca
Po ceste k „zabudnutému“ sídlu nám išli oproti davy turistov, ktorí sa vracali späť, aby stihli svoje vlaky. V istom momente som stál na skalnom výčnelku a pozeral som sa na ľudoprázdne mesto. Vtedy mi naozaj došlo čo je najväčší benefit cesty týmto luxusným vlakom. To je tá skutočnosť ku ktorej sa z úvodu teraz vraciam. V čase keď cestovatelia z vlaku Hiram Bingham dorazia k ruinám, stovky ostatných turistov sú už na ceste domov. To ticho, ten pokoj, ten spirituálny pocit museli zažiť aj objavitelia keď prvý krát uzreli toto neobyčajné dielo. Po tom čo sme si do sýta vychutnali a vyfotili kamenné mesto bez tlačenice a stoviek japonských turistov, sme sa vybrali späť k poslednému vlaku do Cuzca. Náš Hiram Bingham nás čakal na stanici, jediná zmena bola že lokomotíva bola na opačnej strane súpravy. Keď sme nastúpili na palubu, už sa stmievalo. Hneď sme usadli k večery. Kačacia šunka s kukuričnou kašou, esenciou z eukalyptových listov a chrumkavou kožou z chili papričiek bola príjemným úvodom našej večere. Boli sme vyhladnutý a spratali sme ju mihnutím oka. Druhým veľmi príjemným úvodom bola zemiakovo pórová emulzia. Konzistencia bola vláčna krémová, chuť zemiaková, ale nie mliečna. Z môjho pohľadu určite ok. Vlak sa plazil nočnou tmou a osadenstvo bolo príjemne unavené. Väčšina z nás sa tešila na drink po večery a potom neskôr už na oddych. Vrcholom večere bol steak z lamy s kašou zo zemiakov a arašídov z Quillabamby. Jedna z vecí ktorá mi určite bude chýbať po návrate z Peru bude steak z lamy. Je to skvostná záležitosť. Tento je pripravený perfektne. Vábivý, voňavý, konzistencia ako maslo, prepečený tak akurát. Kaša je skôr na obtiaž, uvítal by som niečo ľahšie, možno čerstvé šalátové listy. Na záver dostávame jablkový parfait s mrkvovo zázvorovým koláčom a informáciu, že bar je otvorený, kapela nažhavená a po večery sme vítaní. Dojedáme a ideme na to!

Moje hodnotenie:

Dojmy a hodnotenia vznikli na základe jednej konkrétnej návštevy. Kvalita jedla, personálu atď. sa mohla medzičasom zmeniť. Autor nechodí do hodnotených reštaurácií na pozvanie, vyberá si ich sám. Cestovné aj konzumáciu si vždy hradí sám. 

Text a fotografie: Dodi Fodor www.winesociety.sk