Daždivý jesenný večer

Otváracie hodiny reštaurácie sú typické pre reštaurácie tohto typu. Niektoré dni je zatvorená, niektoré dni je otvorená len na večeru, v iné dni aj na obed. Nakoľko som bol na vínnej ceste, musel som kôli tomu svoj program modifikovať, ale motiváciou mi bola vidina výborného gurmánskeho zážitku. Rezerváciu som urobil na večeru. Bol začiatok októbra a síce dovtedy bolo pekne, na večer sa rozpršalo a fúkal vietor. Vôbec mi to nevadilo, lebo reštaurácia je pod lesom, takmer v prírode a celé to na mňa pôsobilo veľmi romanticky. Nehovoriac o tom, že reštaurácii dominuje masívny krb v ktorom horeli dva veľké kusy dreva. Bolo počuť pukanie dreva a z krbu sálalo príjemné teplo. Domáci nás uvítali a usadili priamo ku krbu. Panovala slávnostná atmosféra, lebo domácim sa práve

narodila vnučka.

Cestovinový maratón Ponuka jedla bola inšpirovaná jeseňou a jesennými ingredienciami. Užší výber sme nechali na Loredanu, Joškovu manželku. Spýtala sa či máme radi cestoviny a mäso, lebo robia viac druhov domácich cestovín a v ponuke majú kavalitné teľacie a divinu z okolitých lesov. Ponuka bola vábivá, súhlasili sme. Za chvíľu sme mali pred sebou malú pozornosť na privítanie, domácu paštétu s opečeným chlebíkom. Počas nášho pred-predjedla k nám Joško dotlačil vozík na ktorom bolo sušené bravčové stehno. Nakrájal nám z neho zopár plátkov prosciuta na ochutnanie. Bolo výborné. „Eccelente“ - lámal som po Taliansky. Dozvedel som sa, že ho vyrábal, ako inak, on sám. Začal som si listovať vínny lístok, ale nedostal som sa ďalej ako na úvodnú stranu, lebo behom pár minút sme mali na stole torteliny s čerstvým tatarákom z hovädzej sviečkovej, Neobvyklá, ale veľmi dobrá kombinácia. Jemný pokrm sa rozplýval v ústach. Tri malé kúsky sme zapíjali zvyškom Prosecca, ktoré sme dostali ako pozornosť podniku. Pokračoval som v skúmaní vínneho lístka. Bol zostavený vysoko nad moje očakávanie. Tridsať stranová mini encyklopédia zahŕňala vína všetkých známych vinárov tejto oblasti, ale aj malé vychádzajúce hviezdy. Okrem aktuálne predávaných a dostupných ročníkov si hosť môže objednávať vyzreté vína z archívu. Neraz kúsky, čo už ani sami vinári dávno nemajú. Okrem povinnej ponuky šampanského a zopár iných francúzskych vín sú v ponuke aj dôležité talianske oblasti, ale je mi mimoriadne sympatické, že vínna karta je orientovaná hlavne na Collio, Friuli a Carso. Sezónny šalát, už zapíjame pohárikom Vitovskej od Vodopivca. Grandiózne víno. Jesenný sezónny šalát je tvorený z cestovín, ktoré majú tvar ako miniatúrne halušky a z jemne opečenej cukety a dubákov. Rafinovanou tepelnou úpravou sa dosiaholo, že suroviny už nie sú surové, ale koncentrácia a intenzita chutí je stále veľmi vysoká. Podávané je to v sklenenej ikebane, ktorá okrem vizuálneho efektu napomáha aj koncentrácii vôní. Nádhera! Keby som teraz vstal a odídem, aj tak by som spomínal v dobrom. Ďaľšie cestoviny ktoré dostávame sú spaghetti s kaviárom. Po predošlých chodoch už beriem ako samozrejmosť, že cestoviny sú domáce a uvarené al dente. Kaviár dodáva slanú chuť a v kombinácii s Ribollou od Stanka Radikona, ktorá zrela na šupkách je to jedna báseň! Veselá báseň. Milujem cestoviny a keď mám možnosť tak si v Taliansku rád dám ak majú v ponuke pasta fresca, ale pri ďalšom, chvála bohu poslednom cestovinovom chode už začínam mať tak akurát. Špenátové gnocchi sú tiež bez jedinej chybičky. Jemnulinké a chutné. Milá čašníčka s úsmevom odnáša taniere a na stôl ukladá sorbety. „Tutto bene?“ - vyzvedá. „Benissimo!“ Sorbet nám pomáha, cítime sa čerstvý a pripravený na ďaľšie výzvy.

Carne
Po taliansky znamená mäso. Ak vám v Taliansku chce čašník pomôcť s výberom jedla, často sa opýta na čo máte chuť. Pasta? Pesce? Carne? Dokonca častokrát sa reštaurácie rozdeľujú na cestovinové, rybie, mäsové, podľa toho kam sa oplatí ísť keď máte chuť na konkrétnu vec. Dobré sú tie reštaurácie o ktorých vám miestny povedia, že tam je všetko dobré. My sme momentálne v takej a čakáme na naše carne. Medzičasom máme v pohári naliate Rosso od Joška Gravnera. Veľmi hlboké meditatívne víno, ktoré ani nemám chuť kombinovať s jedlom, k jedlu si radšej objednávam Terrano od Ediho Kante. Javí sa to ako dobrá voľba. Keď čašníčka prisunie vozík a začne krájať teľacie kolienko, dochádza nám že sme si už nič ďaľšie nemuseli objednávať, ale už je neskoro.
Dostávame divinu vo forme jeleňa. Obe tieto jedlá majú niekoľko spoločných znakov. Cítiť v nich takú tú domáckosť. Sú podávané vkusne, ale nie sú príliš načančané. Sú výborne upečené, ale nie sú prepečené, sú tak akurát šťavnaté. Pri výbere a dávkovaní korenín sa kuchár držal na uzde, nechal vyniknúť chuť mäsa. Výborná domáca kuchyňa! Tá hviezdička od Michelinu je zaslúžená. Zaslúžený je aj tvarohový mini jogurt, ktorý dostávame po tom čo sme sa popasovali s dávkou carne. Oceňujem aj to, že po takom prejedaní sa je náš dezert len malý jogurtík.

Dolci

Omyl! Naše dezerty, alebo po Taliansky dolci dostávame až po jogurte. Jogurt bola len taká sladká predohra pred sladkou dohrou. Jeden z dezertov je vanilkový krém s malinami. Je chutný a hlavne sladký, ale nepripadá mi výnimočný. Taký klasický dobrý dezert. Ale za to studená polievka z hroznových bobulí ma knokautuje. Absolútna špička. Šťava z hrozna musela byť vylisovaná pred chvíľou. K tomu bylinková zmrzlina. Osviežujúce a nápadité. Ku káve ešte dostávame selekciu domácich koláčikov. Keď som pri cestovinách hovoril o maratóne, ešte som netušil že na konci bude ešte jeden sladký maratón. Menu výborne vystihlo jesennú atmosféru a ponuka lokálnych vín je fantastická.

Moje hodnotenie:

Autor nechodí do hodnotených reštaurácií na pozvanie, vyberá si ich sám. Dojmy aj hodnotenia sú na základe jednej návštevy. Cestovné aj konzumáciu si vždy hradí sám.

Text a fotografie: Dodi Fodor