BLOG

História

Lovecká chata, postavená grófom z Mämmingenu v roku 1620, mala neskôr niekoľko majiteľov. Od roku 1955 dodnes ju vlastní rodina Ortner. Počas storočí bola budova niekoľkokrát renovovaná, ale vždy s citom, takže jej ostal pôvodný charakter. V izbách je pôvodný starožitný nábytok.

Reštaurácia 

Za pekného počasia ponúka reštaurácia výhľad na Dolomity, vinohrady a ovocné sady v údolí. Ak to počasie umožňuje, tak je možné sedieť vonku na terase, nasávať energiu zo slnka a kochať sa drsnými alpskými scenériami. Čo sa týka jedla, kuchyňa Castel Fragsburg kombinuje tradičné Južno Tyrolské a stredomorské jedlá s dôrazom na ľahkosť a eleganciu. Šéfkuchár je Luis Haller. Kuchár ocenený hviezdičkou od Michelinu a jeho talentovaný madý tím kladie dôraz na kreativitu, autentickosť a kvalitu jedál. Hlavnú úlohu pri zostavovaní menu hrajú hlavne miestne, podľa možnosti sezonálne a hlavne organické suroviny. Menu je podporené vínnou kartou so stosedemdesiatimi položkami od miestnych, ale aj iných talianskych a zahraničných vinárov.

Degustačné menu

Ako to už chodí v reštauráciách tohto typu, po príchode nás čašník usadil a ponúkol degustačné menu, ktoré vraj najlepšie predstaví ich kuchyňu a súčasne ponúkne prierez tým čo charakterizuje Južno Tyrolskú a stredomorskú kuchyňu v ich ponímaní. Po náročnom dni na festivale v Merane bol môj výber jednoznačný. Kým sme čakali na prvý predkrm, dostali sme tri druhy domácich nátierok, ku ktorým nám čašník ponúkol niekoľko druhov domáceho pečiva. Od sladkých po slané, biele, tmavé, celozrnné. Všetky čerstvo pečené, chrumkavé a voňavé. V kombinácii s výbornými domácimi nátierkami by to kedykoľvek mohla byť jednoduchá večera a obstála by. Po nátierkach som dostal trojicu predkrmov. Tých predkrmov bolo viac, tak tomuto triu som dal operatívny názov pred-predkrmy. Krémovú penu z dubákov, mušlu Svätého Jakuba a lososové nigiri. Ja som si dal ako prvú v poradí dubákovú penu. Sen všetkých milovníkov hríbov. Fantastická, voňavá a koncentrovaná dubáková bomba na jeden dúšok. Mušla Svätého Jakuba bola jemná, v ústach sa rozplývala bez žuvania, ako také morské masielko. Nádhera. Jednohubku z lososa som nazval nigiri, lebo mäso bolo surové a nakrájané na kúsky. Zdobenie kvetinkami umocňovalo vnemový zážitok. Musím skonštatovať, že to bol veľmi prudký nábeh. Ak to má takto pokračovať a nebodaj gradovať, tak sa mám na čo tešiť! Po chvíli dostávam na stôl hranatý tanier s kreáciou, ktorú by som nazval „Die Fantastischen Vier”. Rovnomenná kapela zo Stuttgartu zožala celosvetový úspech začiatkom deväťdesiatych rokov. Štyria týpkovia hrali niečo ako hip hop. Teraz mám pred sebou fantastickú štvorku na taniery. Terina s valeriánou, tuniak tataki, hovädzí tatarák a chod ktorý čašník popísal ako “suckling pig”, čiže prasiatko, ktoré ešte bolo kojené. Áno viem si predstaviť reakcie, ale kojené prasiatko je vyhlásená miestna špecialita. Eticky o nič horšia ako jahňacie rebierko, alebo teľacina. Na dôvažok musím skonštatovať, že som daný chod nazval fantastická štvorka, lebo každé sústo bolo fantastické, ale to prasiatko bol vrchol celej degustácie. Po štvorici, sériu predjedál uzavreli hľuzovkové ravioli. Domáce cestoviny “pasta fresca” s čerstvými hľuzovkami, mi ako hľuzovkovému fanatikovy zahrali na strunu. Cestoviny ako od mamičky sa držali v úzadí a nechali vyniknúť čiernemu zlatu. Kreácia bola ozdobená lupienkom z ruže. Všetko čerstvé, jednoduché, ale zároveň nápadité a chutné. Bravó!

Druhé dejstvo

Medzi predjedlami a hlavnými jedlami nám naservírovali sorbet. Domácu bazovú limonádu, podávanú nevšedne v skúmavkách. Prvý chod z dvojice hlavných jedál bol Pstruh. Mäso bolo šťavnaté a chutné. Originalita spočívala v tom že koža bola priložená samostatne. Upečená na tenulinký a krehký chips. S tým jemným mäsom chrumkavý chips z kože ladil neuveriteľne. Medzi dvoma hlavnými jedlami som sa prešiel po reštaurácii a pri stoloch som spoznával tváre z festivalu. Známe vinárske hviezdy. Vonku bolo chladno a pršalo. Dážď so snehom. November v Južnom Tyrolsku. Keď som si sadol ku stolu, v pohári som mal Pinot a za chvíľu teľacinu na taniery. Po tom čo čašník položil tanier na stôl, nalial omáčku a penu po okrajoch taniera. Bolo to efektné. Potom nám poprial dobrú chuť. Po predchádzajúcich chodoch bola latka vysoko, ale kuchár obstál. Jedlo bolo šťavnaté, okorenené len minimálne, aby vynikla chuť surovín. Mňam!

Dezerty

Nie som dezertový typ a bol som dosýta najedený, takže na dezerty som sa vôbec necítil. Kôli objektivite som si však nemohol dovoliť ich vynechať. To som však netušil, do čoho sa púšťam. Mangová zmrzlina s penou z hrozna bola príjemným a osviežujúcim prekvapením. Aj som sa potešil, že tu to končí. Bol to omyl. To bolo len na pretrávenie, aby som zvládol to čo malo nasledovať. Prípravu na dezert vo forme sladkej lyžičky, samotný dezert vo forme čokoládovej extázy a šesť drobných sladkostí ku káve. Všetko vynikajúce.

Túto reštauráciu navštívilo veľa známych osobmostí. Okrem iných spomeniem Luciana Pavarottiho, alebo Bena Kingsleyho. Ak mali rovnaké skúsenosti ako ja, verím že boli spokojní. Ak by ste boli niekedy na festivale v Merane, túto reštauráciu môžem vrelo doporučiť.

Moje hodnotenie:

Autor nechodí do hodnotených reštaurácií na pozvanie, vyberá si ich sám. Dojmy aj hodnotenia sú na základe jednej návštevy. Cestovné aj konzumáciu si vždy hradí sám.

Text a fotografie: Dodi Fodor